Triedenie odpadu

Ako pretriediť triedený zber

To, do akej miery sa výrobok dá recyklovať, závisí od jeho materiálového zloženia, a na to má spotrebiteľ len obmedzený vplyv. Výrobca určuje technické a materiálové požiadavky, čím vie ovplyvniť, čo sa bude diať s výrobkom na konci jeho životného cyklu. Toto je východisko konceptu rozšírenej zodpovednosti výrobcov (RZV), ktorý sa od konca osemdesiatych rokoch začal uvádzať do praxe. RZV prenáša náklady po ukončení životného cyklu výrobku na výrobcu a dnes pod ňu spadajú elektrozariadenia, batérie a akumulátory, vozidlá, pneumatiky či obaly.

Výrobcovia obalov a neobalových výrobkov zodpovedajú za fungovanie a financovanie triedeného zberu.

Podľa údajov Štatistického úradu SR a dostupných analýz skoro tretinu komunálneho odpadu tvoria obaly a neobalové výrobky (ktoré sa podobne ako obaly tiež bezprostredne po spotrebovaní stávajú odpadom). Ich oddelený zber umožňuje vyššiu mieru recyklácie, lebo sa vyzbiera čistejší materiál, ako aj efektívnejšie stotožnenie nákladov na strane výrobcov týchto produktov.

Triedený zber je však zabezpečovaný v prostredí protichodných záujmov troch hlavných subjektov. Obcí, ktoré chcú pre svojich občanov čo najkomfortnejšie podmienky na triedenie. Výrobcov zastúpených organizáciami zodpovednosti výrobcov (OZV), ktoré majú v plnej miere financovať triedený zber a ich objektívnym záujmom sú čím nižšie náklady. A zberových spoločností, ktorí tieto služby vykonávajú a z čoho tvoria svoj zisk.

Aby boli poplatky pre výrobcov spravodlivé a viedli k predchádzaniu vzniku odpadu, je treba:

– Znevýhodniť ťažšie recyklovateľné materiály vyššími poplatkami. Poplatky, ktoré platia výrobcovia za uvedené obaly a neobalové výrobky, sa v závislosti od materiálu zásadne nelíšia a nezodpovedajú nákladom na ich spracovanie. Environmentálne prijateľnejšie materiály tak dnes dotujú tie škodlivejšie. Riešením je diferenciácia sadzieb, aby odzrkadľovali náklady ukončenia životného cyklu a penalizovali nerecyklovateľné materiály.

– Dôsledne vyžadovať zodpovednosť za vzniknutý odpad. OZV by mali zabezpečiť oddelený zber všetkého, čo spadá pod RZV. Už dnes im to prikazuje zákon, viaceré OZV, samosprávy a zberové spoločnosti však nabádajú ľudí, aby časť výrobkov, ktoré sa nedajú zrecyklovať, hádzali do komunálneho odpadu. Ten ale financujú občania cez poplatky za odpad, a výrobcovia sa tak vyhýbajú zodpovednosti a nákladom za tie najnákladnejšie materiály.

– Rozšíriť zodpovednosť výrobcov o náklady na odstraňovanie litteringu. Napriek dlhodobej snahe je voľne pohodený odpad (littering) stále významným environmentálnym problémom. Keďže jeho značnú časť tvoria obaly a neobalové výrobky ako napr. cigaretové ohorky, Európska komisia zavádza podieľanie sa výrobcov na nákladoch na odstraňovanie litteringu. Slovensko by preto malo zistiť rozsah, štruktúru a náklady litteringu a následne ho plne integrovať do systému RZV.

Idea RZV spočíva v tom, že nielen spotrebiteľ, ale aj priamo výrobca má niesť náklady za negatívne dopady výrobkov, ktoré uvádza na trh. Výrobca môže priamo ovplyvniť množstvo odpadu z jeho výrobkov, keďže je zodpovedný za ich dizajn. Pod výrobcom sa pritom rozumie ten, kto uvádza obaly, resp. neobaly na trh, teda nemusí ním byť len samotný výrobca produktu, ale aj distribútor, importér či dokonca predajca.

Dôležité si uvedomiť

Napriek tomu, že miera recyklácie odpadov z obalov a neobalov sa za posledné roky zvýšila, množstvá obalov a neobalov uvedených na trh majú rastúci trend. Pomalé zvyšovanie miery recyklácie nedokáže eliminovať hromadiaci sa problém, keďže materiály, z ktorých sú tieto výrobky vyrobené, často nie sú biologicky rozložiteľné ani recyklovateľné. Okrem požiadaviek na zvyšovanie poplatkov za skládkovanie či zavedenie zálohovania nápojových obalov sa tak otvára otázka ako motivovať výrobcov, aby prestali používať nerecyklovateľné materiály a zároveň, aby zvýšili zber odpadu, ktorý pochádza z ich výrobkov.

Koncept rozšírenej zodpovednosti výrobcov

Koncept tzv. „rozšírenej zodpovednosti výrobcov“ prenáša bremeno spracovania výrobkov po skončení ich životného cyklu na samotných výrobcov. Cieľom je motivovať ich k tomu, aby už pri samotnej výrobe produktov a ich obalov mysleli na to, či sa budú dať recyklovať alebo budú musieť byť iným spôsobom zneškodnené (OECD 2016). Nie spotrebiteľ, ale výrobca produktu je ten, kto vytvára dopyt po obale a určuje požiadavky na jeho zloženie. Preto ak si zákazník dá tú námahu a obal vytriedi, následné náklady spojené s odpadom sú prenesené na výrobcu.

V rozšírenej zodpovednosti výrobcov tak za vytriedený odpad z obalov zodpovedajú výrobcovia. Nie výrobcovia samotného obalu, ale výrobcovia produktov, pretože oni sú zodpovední za dizajn a teda aj dopyt obaloch.

Systém nebol dokonale implementovaný a je veľký priestor na jeho zlepšenie. Náklady na recykláciu sú častokrát vyššie než náklady na skládkovanie alebo energetické zhodnotenie. Náklady výrobcov sú prenášané na spotrebiteľov, čo znižuje motivácie výrobcu investovať do ekodizajnu.

Okrem toho kolektívna zodpovednosť „zdieľa“ nielen zodpovednosť, ale aj náklady a výnosy (Deloitte 2014). Dobrým príkladom sú poplatky, ktoré platia výrobcovia a ktorých výška sa často nelíši v závislosti od toho, do akej miery je materiál recyklovateľný. Aj preto dnes existujú viaceré iniciatívy, či už na úrovni EÚ alebo OECD, ako zefektívniť fungovanie rozšírenej zodpovednosti výrobcov.

Cieľom odpadového hospodárstva v oblasti nakladania s odpadmi z obalov je do konca roku 2025 dosiahnuť mieru recyklácie najmenej 65 % a do konca roku 2030 70 % z celkovej hmotnosti odpadov z obalov. Zákon definuje aj minimálne ciele miery recyklácie pre vybrané obalové materiály. Okrem toho OZV musia zabezpečovať minimálnu úroveň vytriedenia komunálneho odpadu z celkového potenciálu vzniku odpadov z obalov a neobalových výrobkov.

Minimálna úroveň vytriedenia komunálneho odpadu (tzv. ciele zberu)

Je stanovená akopercentuálny podiel z potenciálu vytriedenia obalov a neobalov, ktoré je možné vyzbierať z komunálneho odpadu. Ciele zberu začali platiť v júli 2019 a postupne sa budú zvyšovať až na 60 % potenciálu v polovici roku 2021. Kým dnes takmer všetko vyzbierané sklo pochádza z triedeného zberu z domácností, pri plastoch je to necelých 60 % a pri papiere a lepenke len niečo viac ako tretina vyzbieraných množstiev. Zvyšok pochádza z výkupní a najmä z priemyselného odpadu.

Zdroj: Inštitút environmentálnej politiky – analytický útvar Ministerstva životného

prostredia SR (MŽP SR)