Recyklovanie
Nie všetko, čo sa dá recyklovať, sa aj recykluje
Aj keď bežní ľudia často stotožňujú triedenie s recykláciou, nie všetko, čo človek odhodí do triedeného zberu, sa aj podarí zrecyklovať. V skutočnosti sa vo svete zrecykluje iba 14 % plastov uvedených na trh (World Economic Forum 2016). Kým materiály ako PET (nápojové obaly) alebo HDPE (čistiace prostriedky) sú relatívne bežne recyklované, iné materiály ako PS (tégliky od jogurtov), či PP (obaly od sladkostí), alebo PVC (hračky) končia na skládkach alebo v spaľovniach.
Aj keď existuje technológia ich recyklácie (Grigore 2017), výsledný materiál má často obmedzený odbyt, resp. samotný proces je pridrahý a predražuje recyklovaný materiál oproti primárnym substitútom. Nie všetok recyklát sa totižto dá použiť na ten istý účel, ako bol pôvodný výrobok. Napríklad polyméry každou recykláciou strácajú svoje vlastnosti, čo obmedzuje ďalšie využitie (Hahladakis a Iacovidou 2018). Z hygienických dôvodov je taktiež dnes náročné vyrobiť novú fľašu len čisto z recyklátu PET (Welle 2011), ale je na to nutný aj primárny materiál. Využitie recyklátu PET je ale bežné v textilnom priemysle.
Ideálne materiály sú tie, ktoré možno recyklovať na ten istý účel. Sklo (najmä obalové), podobne ako kovy, sú v podstate úplne recyklovateľné a to bez straty kvality. Proces recyklácie skla je ale mimoriadne energeticky náročný (aj keď menej náročný ako výroba nového skla), na výrobu tony recyklovaného skla sa spotrebuje približne 1150 kWh energie (ICF 2019). U skla vplýva na cenu farba, u kovov hrá rolu konkrétny materiál, keďže hliník (väčšina plechoviek) je oveľa drahší materiál než oceľ (konzervy). Takmer všetky papierové obaly sú recyklovateľné a iba 3 % sú ťažko recyklovateľné (napr. papierové poháre na nápoje, nápojové kartóny) (Confederation of Paper Industries 2019).
Papierové vlákno môže byť recyklované 5 až 7 krát (ADEME, Bio by Deloitte 2017) a postupnou recykláciou stráca svoje vlastnosti a obmedzuje sa jeho využitie, pričom napr. papierový obal na vajíčka už ďalej nie je recyklovateľný (ale stále sa dá ďalej využívať pri bezobalovom nákupe). Papier síce nemožno donekonečna recyklovať na ten istý účel (Fostplus 2020), je ale ľahko biodegradovateľný, teda vie sa prirodzene rozložiť v prírode. To síce nedokáže bežný plast, už dnes je ale k dispozícii výskum plastov, ktoré sú biologicky rozložiteľné (napr. slovenský patent NONOILEN). Tieto materiály sú ale poväčšine biodegradovateľné iba v priemyselných podmienkach. Je ich taktiež nutné zbierať oddelene, lebo v prípade, ak by sa dostali medzi iný materiál, vedeli by znehodnotiť jeho recykláciu (napr. celú vzorku PET).
Biodegradovateľné plasty nemožno plne stotožňovať s „bioplastami“, do tejto kategórie spadajú aj také materiály, ktoré sa síce vyrábajú z obnoviteľných zdrojov (napr. kukurice), ale nemajú schopnosť biodegradácie. Tieto plasty sa v prírode správajú ako bežné plasty.
Slovensko už dnes disponuje technológiami na recykláciu väčšiny materiálov vrátane rôznych typov plastov. Nedá sa však povedať, či sú dostatočné, keďže na jednej linke sa spracúva viacero materiálov. Hlavnou bariérou ale je samotný trh, keďže pri súčasných cenách nie je dopyt po recyklátoch určitých plastov či kombinovaných materiálov. Recyklácia tak neprináša zisk, čo vedie k tomu, že lacnejšie je materiál skládkovať. Skôr ako investície do nových kapacít je nutné nastaviť regulácie tak, aby boli materiály, ktoré dnes nie sú v požadovanej miere recyklované, výrazne znevýhodnené, čo môže naštartovať prirodzené trhové procesy a inovácie smerom k rentabilnej recyklácii.
Aby sa RZV prejavila v eko-dizajne, a teda predchádzaní vzniku odpadu, je potrebné znevýhodniť ťažko recyklovateľné materiály významne vyššími poplatkami. Výrobcovia recyklovateľných materiálov na Slovensku nepociťujú výhody, práve naopak, krížovo dotujú systém. Je nutné vyžadovať od výrobcov, aby plne niesli náklady spojené s ich obalmi a neobalovými výrobkami na konci životného cyklu. Dnes sa časť tohto odpadu vyhýba finančnej zodpovednosti výrobcov, a to cez mylné pokyny pre obyvateľov ako triediť a cez znečistenie vo voľnej prírode.
Spravodlivé poplatky pre výrobcov
Výška poplatkov v rámci RZV v súčasnosti neodzrkadľuje environmentálne dopady používaných materiálov. Výrobcovia, ktorí na trh uvádzajú recyklovateľné materiály, nie sú v súčasnosti zvýhodnení, poplatky sa v rámci prúdov materiálov zásadne nelíšia a neodzrkadľujú environmentálnu záťaž materiálu. Dochádza tak ku krížovej dotácii medzi recyklovateľnými a nerecyklovateľnými výrobkami. Okrem toho časť vybraných výrobkov obchádza systém triedeného zberu a končí v zmesovom komunálnom odpade.
Niektoré OZV, zberové spoločnosti či mestá nesprávne usmerňujú občanov, aby netriedili určité druhy odpadov, a miesto výrobcov tak náklady za tento odpad hradia občania.
Je nutné zaviesť pravidlá, ktoré budú výrazne diferencovať poplatky medzi aj v rámci jednotlivých prúdov odpadu. Výška poplatkov by mala brať ohľad na recyklovateľnosť, obsah recyklátu a náklady na zber a spracovanie materiálu. Výrobcovia výrobkov z materiálov, ktoré nemožno v požadovanej miere recyklovať, by mali platiť osobitný poplatok. Vhodným momentom na spustenie týchto zmien je zavedenie zálohovania jednorazových nápojových obalov, ktoré vyjme zo systému hodnotný materiál a bude viesť k zmenám vo výške poplatkov. Slovensko by malo zároveň integrovať zodpovednosť za voľne pohodený odpad (littering) do systému RZV. Výrobcovia vedia významne ovplyvniť mieru litteringu dizajnom či zložením výrobku, dnes ale nie sú motivovaní k takýmto úpravám, lebo tieto náklady nie sú zosobnené.
Na obaly s nebezpečným obsahom by sa mala vzťahovať vyššia sadzba,
aby sa podporil ekologický dizajn samotných produktov. Obaly majú vlastné požiadavky na zloženie z hľadiska bezpečnosti, ale výrobok vo vnútri môže byť rizikový či potenciálne nebezpečný (napr. obaly z motorových olejov môžu v prírode kontaminovať vodné zdroje, rozpúšťadlá ako toluén dráždia 6 Spolu s rozširovaním využitia týchto plastov bude potrebné zabezpečiť ich oddelený zber. Dnes sa takéto obaly často vyhadzujú k ostatným plastom, prípadne sú ukladané do záhradných kompostérov, kde ale nedochádza k potrebným biologickým a fyzikálnym procesom. Obal sa v tomto prípade považuje za nebezpečný odpad v rámci vyhradeného prúdu. Zvýšená sadzba poplatku by sa mala vzťahovať aj na obaly z potenciálne nebezpečných produktov. Fost Plus v Belgicku stanovuje sadzby pre kontaminované obaly vo výške približne 620 alebo 780 eur za tonu. Slovinský SLOPAK vyberá za plasty základný poplatok 195 eur, ale na nebezpečné odpady sa vzťahuje sadzba 570 eur (PRO Europe 2019).
Tie obaly a neobaly, ktoré neuvádzajú informácie o recyklovateľnosti materiálu, by mali byť penalizované vyšším poplatkom.
Pre triedený zber je podstatné pestovanie pravidelných návykov obyvateľov, pričom aj samotní spotrebitelia očakávajú uvádzanie informácií o recyklovateľnosti priamo na obale (Cole 2019). Vo Francúzsku sa na označenie takýchto produktov používa osobitné logo a spotrebiteľ je upozornený na to, že daný výrobok bude riadne recyklovaný. Kritériá na označenie by nemali vychádzať len z technologickej možnosti recyklácie, ale mali by odzrkadľovať reálne výsledky recyklácie týchto materiálov uvedených na slovenský trh.
Do budúcna možno zvážiť oddelenie komunálneho a priemyselného odpadu v systéme RZV vrátane osobitných cieľov.